Ján: Momentálne sa máme veľmi dobre, príjemne. Tešíme sa na Slovensko a dúfame, že v pondelok skoro ráno vyjdeme v plnej zbroji s celou kapelou do Novej Dubnice, potom do Michaloviec a Košíc.

Prečo vás hospitalizovali v nemocnici? Bolo to niečo vážne?

Ján: Našťastie doktori vylúčili mozgovú príhodu a bolo to dosť zložité, kým sa zistilo, o čo vlastne išlo. Po dvoch, troch dňoch, čo bol brat hospitalizovaný na neurologickej klinike v Prahe zistili, že pravdepodobne si vzal kombináciu liekov, ktorá dlhodobo vyvolávala nespavosť. V noci nemohol zaspať, a ten mozog v spánku odpočíva, pamäť sa posilňuje, takže v podstate nespal a to ho tak unavilo, že zrazu skolaboval.

Takže vám dali lekári nesprávny liek?

Ján: Brat bral nejaký liek, ktorý mu niekto naordinoval netušiac, že berie aj iné lieky a tie navzájom kontraindikovali. Okrem toho má vysoký tlak, ja zas nízky. Václav: Ja si myslím, že to bolo tým vyčerpaním, pretože som šiel na otočku do Brna na jednej tlačovke a tam sme sa s novinármi rozprávali o filme Ostro sledované vlaky. Tie štyri dni v nemocnici mi dosť pomohli , ale musím skúšať všetky veci od začiatku. Ján: Ale ide mu to, myslím si.

Václav: Nebola to mozgová príhoda, ale skôr otázka nervov a liekov. Ján: Vaško, neprezrádzaj všetky svoje neduhy. Ja hovorím, že staroba je potupná vec a že to už nebude lepšie, len horšie, takže sa s tým musíme zmieriť (smiech).

Ján: Lekári pôvodne mysleli, že ho na druhý deň pustia, ale potom nevedeli, ako je to vlastne s ním, nevedeli, ktorý liek to mohol spôsobiť, či tam bolo aj niečo iné, nespavosť, takže tam bol tri dni. Václav: Bola tam zima

Čo vaši priatelia a známi? Zrejme sa poriadne vyľakali.

Ján: Marta Kubišová volala hneď dvakrát, ako sa to stalo. Zatelefonoval aj Zdeněk Rytíř, Jitka Zelenková a aj ďalší kamaráti, pretože mali veľkú starosť, čo s ním je. Ja som o tom vtedy nevedel, zavolal mi redaktor z ČT, takže som sa o tom dozvedel z novín. Štyri hodiny predtým som s ním hovoril a zdal sa mi unavený, nevyspatý, tak som sa veľmi naľakal.

Niečo podobné sa už Vaškovi prihodilo aj v roku 2002. Čo sa vtedy stalo?

Ján: Vtedy to bolo ozajstná mozgová príhoda. Od tej doby má Vašek problémy s rečou, čo našťastie nie je problém, keď spieva, pretože zo spevu mu tá melódia a rytmus pomáha, ale tie texty si musí opakovať stále.

Zdravotné problémy má aj vaša manželka Jarka. Ste si jeden druhému oporou?

Václav: To je zložité. Jarka náhle odpadla. Pred dvadsaťjeden rokmi sme boli s Martou Kubišovou na koncerte v Liberci, a večer Jarka dostala kolaps, mala operáciu platničky a obličky prestali fungovať, robili jej dialýzu.

Ovplyvnilo to následne aj váš spoločný život?

Václav: Bolo to zložité aj v tom, že Jarka sa starala o domácnosť, ja som to bral normálne, že som nikdy nemusel robiť nejaké domáce práce, napríklad pranie. Spoznali sme sa v roku 1964 a vzali sme sa v roku 1974. Ján: Viete, môj brat bol zvyknutý nič nerobiť, len spievať a teraz sa musí občas starať aj o domácnosť. Okrem manželky a mňa má aj syna Vaška, ktorý mu pomáha a chodí s nami na koncerty a zabezpečuje servis.

Odkedy vášho brata Vaška pustili domov, bývate s ním. Staráte sa oňho?

Ján: Ja ho neustále nútim k tomu, aby robil nejaké cvičenie, dodržiaval nejakú životosprávu, to znamená nejaké diéty, dôležité je jedlo, aké a kedy je. Ja mám už tiež dosť rokov, takže sa to takisto snažím dodržiavať. Neberiem žiadne lieky a Vašek asi desať a má problémy, takže ja asi každému radím – dodržujte životosprávu. Zdravo jesť, zdravo žiť, pitný režim, žiadny alkohol.

Ako prebieha váš jeden spoločný deň? Vychádzate spolu?

Ján: Naše dni a rituály sa vôbec nezhodujú a to som zistil po tom, ako som sa ku nemu teraz od pondelka nasťahoval. Snažím sa teraz jeho rituály narušiť a prispôsobiť tým mojím. Ja som bol päť rokov na vojne a brat má modrú knižku, takže mu teraz robím týždeň vojnu (smiech).

Už štyridsať rokov máte kapelu Bacily. Pamätáte si na jej začiatky?

Ján: Bacily majú roznášať náladu dobrej muziky. Vznikli 4. 8. 1971 v deň narodenín nášho prvého kapelníka Radka Bobořila, ktorý bol tiež v Golden Kids a dnes hrá v Čechomore. V tento istý deň sa mi narodila prvá dcéra. Slávili sme to na záhrade pri bazéne a mňa oblečeného do neho hodili. Oslava bola trojnásobná a bujará– Bacily oslávili svoje „narodenie,“ kapelník narodeniny a ja narodenie mojej dcéry.

Ján: Áno a susedia na nás zavolali políciu (smiech).

Kapelu ste teda mali, ale po kom ste získali talent?

Ján: My sme postihnutí muzikou a divadlom. Narodili sme sa v hereckej rodine, otec bol herec, spevák, tanečník, mama robila ekonomickou riaditeľku v ústeckej opere, takže sme odchovaní operou. Ja som študoval violončelo a Vašek sa trikrát pokúšal dostať na DAMU. Prvýkrát mu povedali, že nemá talent, druhýkrát mal žltačku a na tretí mu povedali, že jeho prejav je už príliš profesionálny, ale to už bol v divadle.

Prečo ste začali robiť hudbu profesionálne?

Ján: Bolo to osudové. Keď sa brat nedostal na DAMU (Divadelná akadémia muzických umení v Brne, pozn. autora), tak šiel do mosteckej činohry, kde bol na pol úväzku ako osvetľovač a na pol ako herec. Riaditeľ mu neskôr povedal, že nemá pre neho úväzok a nevojde sa mu do jeho rozpočtu, aby si našiel niečo iného. Potom zistil, že je konkurz do divadla Alfa v Plzni. Prihlásil sa bez vedomia, aby vedel, že je to miesto pre speváčku. Ale vzali ho. Marta Kubišová tam v tom čase pôsobila už rok.

Už dnes odohráte prvý slovenský koncert v Novej Dubnici. Tešíte sa?

Ján: Na Slovensko sa tešíme vždy, pretože sa nám tam veľmi páči, príroda, mestá, publikum je tam ďaleko viac spontánnejší. Vašek: Ohlas publika je vždy veľmi veľký. Ľudia s nami spievajú česky.

Václav Neckář: Zdravie, rodina a kariéra