Do našich kín aktuálne prichádza film Teroristka, v ktorom hráte hlavnú úlohu učiteľky túžiacej po nastolení spravodlivosti v spoločnosti. Túto úlohu režisér písal priamo pre vás. Prek­vapilo vás to?

Áno, pre mňa to bolo prekvapenie. Režisér Rader Bajgar ma oslovil vo chvíli, keď už mal jeho scenár literárnu podobu. To znamená, že som si ho mohla, po určitom čase od príjemnej informácie, že pre mňa niečo chystá, prečítať ako hotový príbeh. Zároveň som od úplného začiatku videla a pochopila, že tento príbeh je pre herca veľmi príťažlivý a že sa budem s ochotou a nadšením na tejto práci zúčastňovať.

Hlavná hrdinka sa rozhodne zabiť miestneho mafiána, ktorý je symbolom arogancie moci. Je vám niečím podobná?

Myslím, že by som preháňala, keby som tvrdila, že sklony alebo tendencie, ktoré hlavná hrdinka má, sú zároveň vlastné aj mne. Myslím, že žiadnu situáciu v živote by som nedokázala riešiť takým radikálnym spôsobom ako hrdinka, ktorú vo filme stvárňujem.

Nazdávam sa však, že tento príbeh je posadený do roviny, ktorá je trošku nad realitou. Nie veľmi, len natoľko, aby mohli diváci na jednej strane uvažovať o možnosti takého deja alebo nad ním uvažovať ako nad reálnym príbehom, ktorý obnažuje príčiny nespravodlivosti, ktoré sú okolo nás a v súčasnosti sú zároveň veľmi časté.

Na filmovom plagáte ste odfotená so zbraňou, čo je v spojitosti s vašou tvárou a najmä komediálnymi úlohami, ktoré ste za roky svojej kariéry odohrali, naozaj neočakávané.

Mám pocit, že ani samotný Radek si ma v tejto polohe nedokázal veľmi dobre predstaviť alebo si ma len potreboval vyskúšať. Vysvetlím vám to. Prišiel za mnou do ateliéru, kde som natáčala seriál Ohnivé kuře. Prezliekol ma z postavy pomätenej, komickej cukrárky, ktorú v seriáli hrám, a naštylizoval ma do športového odevu. Navyše mi dal do ruky brokovnicu. Tá mala odrezanú hlaveň, takže bola aj omnoho nebezpečnejšia.

Presne v tomto prestrojení a so zbraňou v ruke si ma tento pán režisér odfotil. Všetko prebehlo pri náležitom osvetlení a s jeho režisérskymi inštrukciami. Urobil inkriminovanú fotografiu, kde sa asi chcel presvedčiť o tom, či moja tvár dohromady so zbraňou bude pre divákov dostatočne dôveryhodná.

Na moje počudovanie sa však po tejto príhode dlho nič nedialo. Uplynul naozaj dlhý čas, už som si dokonca začala myslieť, že sa Radek od tohto príbehu úplne odpútal a pracuje na niečom inom (smiech). Napokon som zistila, že fotka so zbraňou mala byť mojím úplne prvým vstupom do celého procesu nakrúcania.

Chcem ešte podotknúť, že od začiatku som tento film brala ako komédiu a do akcieschopnosti ženy, hlavnej hrdinky, ktorú hrám, som sa snažila priniesť humor. Počas nakrúcania som sa s pánom režisérom akoby „ukázňovala“ v komediálnych prvkoch a vyjadrovacích prostriedkoch a snažila som sa túto postavu čo najviac priblížiť realite. Obaja sme sa snažili divákom ukázať, ako by sa takýto príbeh možno odohrával v reálnom živote.

Svoju hereckú úlohu som však naplnila iba svojimi predstavami a tie, ako teraz vysvetľujem, nemám skoro žiadne, pretože si neviem predstaviť, že by som teraz zobrala zbraň a išla zastreliť napríklad šéfa Národného divadla alebo niekoho iného (smiech).

Do kín sa aktuálne dostáva film Teroristka, v ktorom si Iva zahrá tragikomickú postavu učiteľky na dôchodku.

Ste z učiteľskej rodiny, dokonca ste učiteľstvo vyštudovali, vcítiť sa na plátne do úlohy učiteľky českého jazyka na dôchodku preto asi nebolo problémom.

Áno, okrem mojich rodičov som aj ja vyštudovala učiteľské remeslo s maturitou, ale následne som hneď prestúpila na DAMU, takže túto profesiou som nikdy nevykonávala. Priznávam, že moja mamička bola touto prácou trošku poznačená a učiteľkou bola aj doma.

Ak som sa teda mohla inšpirovať, tak práve od nej, hoci si myslím, že postavu som vykreovala naozaj podľa seba a nečerpala som pri nakrúcaní filmu z toho, čo som doma v súvislosti s ňou reálne videla a zažila.

Na druhej strane sa pýtam, ktovie, čo je v nás niekde v kútiku duše ukryté a vystrkuje rožky? Hlavne som sa snažila podrobiť scenáru, aby som nejakým výrazným charakterom alebo povahovou črtou neovplyvnila charakter svojej postavy. Tá dlhé roky naozaj učila češtinu a trvala, niekedy až nezmyselne, na správnom spôsobe vyjadrovania, trvala na slušnosti, ktorú tu spomíname.

Aj pán režisér ju vykreslil v scenári tak, že sa prejavuje ako učiteľka ešte aj na dôchodku a znaky svojho povolania uplatňuje stále. Dookola upozorňuje okolie a snaží sa všetkých utvrdzovať v presvedčení, že keď budú všetci slušní a budú hovoriť spisovne, tak už len to samo osebe bude nám všetkým perspektívne zabezpečovať raj na zemi.

Keď ste s herectvom začínali, hovorili o vás, že nie ste pekná. Preto ste údajne často hrávali hlavne komediálne úlohy. Nemrzelo vás toto tvrdenie?

Práve v súvislosti s týmto filmom dostávam túto otázku pri rozhovoroch veľmi často (smiech). Robím si z toho aj trošku žarty, pretože ešte pred samotným uvedením filmu do kín som mala možnosť z neho kúsok vidieť. Je to preto, lebo pán režisér na mne visel svojím pohľadom a často mi hovoril, že veľmi chce, aby sa mi to vo výsledku páčilo. Aj som ho upozorňovala, aby moje názory nebral vážne, lebo moje prvotné dojmy po pozretí akéhokoľvek filmu, v ktorom hrám, sú úplne skreslené a neobjektívne.

Aby som sa však vrátila k podstate otázky, na základe prvého nakuknutia som sa smiala a hovorila, že mi teraz budú vyvolávať plastickí chirurgovia a ponúkať sa, že mi s mojou tvárou a vráskami pomôžu (smiech).

Môj veľmi obľúbený člen na pľaci, kameraman Lukáš Hyksa, ma totiž nafilmoval naturálnym spôsobom. Nemala som na sebe žiaden mejkap, nestrážila som si mimiku, takže na obraze som v tomto filme skutočne verná predpovedi mojich dávnych spolužiakov a učiteľov na DAMU, ktorí mi tvrdili, že si asi vo svojom živote veľmi nezafilmujem (smiech).

Moja tvár je vo filme Teroristka úplne obnažená, napriek tomu si nemyslím, že práve toto je jediné hľadisko, ktoré bude ovplyvňovať film ako celok. Práve naopak, podľa mňa je v tom určitá dávka úprimnosti. Hoci sme príbeh chceli trošku nadniesť nad realitu, pri tvorení charakterov jednotlivých postáv sme sa snažili ostať pravdiví a bez príkras.

Problém nespravodlivosti a zneužívania moci je problémom, ktorý trápi nielen hlavnú hrdinku, ale takmer celú našu spoločnosť. Deje sa to u nás aj v Českej republike. Ako to vnímate?

Musím priznať, že sa trošku začínam báť. Bojím sa vlastného sklamania, ale aj sklamania ďalších ľudí. Pokúsim sa to povedať jednoducho. Myslím si, že slušní ľudia sa väčšinou štylizujú do pasívnych podôb, vťahujú sa sami do seba, takže dávajú cestu aktívnym votrelcom.

Samozrejme, tento postoj nemám voči všetkým ľuďom, ktorí sa aj u nás dostali k moci a majú právo rozhodovať za nás všetkých, ale často sme svedkami toho, že sa v zákulisí rôznym spôsobom prekrúcajú demokratické postupy a zároveň sa zneužívajú.

Bojím sa, že slušná a inteligentná vrstva ľudí, ktorá do toho vidí a vníma, že sa tu reálne deje zlo, s tým nerobí nič. Neviem, asi sa s tým ani nič robiť nedá, pretože treba povedať, že takýto je momentálne celý svet okolo nás.

V predstavení Audience u královny Iva Janžurová exceluje. Jej herecké umenie obdivujú kolegovia aj verejnosť.

V pražskom Národnom divadle aktuálne účinkujete v predstavení Audience u královny, ktoré je beznádejne vypredané. Zároveň mnohí obdivujú vašu nevyčerpateľnú energiu na javisku.

Táto hra sa dáva málo do repertoáru, hráme to len dvakrát do mesiaca a je pravda, že je to stále vypredané. Sama za seba musím povedať, že by som bola rada, ak by aspoň jedno predstavenie do mesiaca ešte pribudlo, že by sa jednak uľavilo diváckemu náporu a ja by som zároveň mala svoj herecký part trošku sviežejší. Takto musím každý mesiac 14 dní čakať na ďalšiu reprízu, a to je pri tomto nádhernom, no na druhej strane zložitom parte namáhavé.

Okrem tohto predstavenia hrám ešte v Národnom divadle 3 ďalšie, 4 predstavenia mám v Kalichu a jednu hru ešte hrám v Studiu DVA. Takže aktuálne mám v repertoári 9 hier a nemôžem sa sťažovať, lebo ešte nezabúdam chodiť po doskách, čo znamenajú svet (smiech).

Opakujem, v prípade tejto úlohy kráľovnej Alžbety by ešte jedno predstavenie mohlo pribudnúť. Je to škoda, no na druhej strane sa asi musím pomaly, ale isto už pripraviť aj na to, že mi budú ubúdať sily. Zatiaľ to všetko zvládam a cítim sa dobre, ale napríklad uvedomovať si číslo môjho veku je trošku nepríjemné (smiech).

Pri pracovných aktivitách, ktoré máte, je aj ťažké uveriť, že v máji oslávite 78. narodeniny. Asi sa vás v rozhovoroch novinári často pýtajú na elixír mladosti.

(Smiech) Moja dcéra Theodora, ktorá je dokumentaristka, teraz natočila film o storočných ľuďoch, volá sa Moje století. Je to veľmi krásny film. Aj dcéra sa pri tvorbe filmu o elixír mladosti zaujímala, hoci v samotnom dokumente to nespomína. Vravela mi, že je to rôzne, že storoční ľudia sú aj takí, ktorí si v kotlíku varia celý život polievky, niektorí zas celý život fajčia a určite nevedú príkladný život, ale asi je tá dlhovekosť daná prírodou. Neviem.

Žiaľ, ani ja nemám recept na silu a energiu (smiech). No môžem povedať, že aj môj brat bol takýto činorodý. Ja navyše ešte stále rozširujem svoje pole pôsobnosti a vymýšľam si aktivity na rôzne smery. Netýka sa to len mojej hereckej profesie. Vlani som napríklad napísala hru, skúsila som si aj réžiu, cítim v sebe stále taký nepokoj.

V jednej divadelnej hre, v ktorej hrám, dokonca citujem samu seba, keď hovorím: „Už by som naozaj, ale skutočne naozaj mala na svoje okolie pôsobiť ako dôstojná dáma, ale čo si mám počať s tým neposedným dievčaťom, ktoré je stále vo mne a nie a nie sa usadiť?“ Toto je veta z nejakého môjho novinového rozhovoru, ktorú autori hry použili v predstavení. Tak teraz viete, že aj my vykrádame novinárov (smiech).

Ako sa vám pozdávala úloha režisérky? Inšpirovali ste sa spôsobom práce svojho celoživotného partnera, režiséra Stanislava Remundu?

Počas svojej kariéry som sa spolupracovala s rôznymi druhmi režisérov. Azda najčastejšie sa stretávam s takými, ktorí na pľac alebo na divadelné dosky prichádzajú s veľmi premysleným konceptom. Vedia veľmi presne, čo, kde a ako, niektorí sú až takí pripravení, a to sa stalo napríklad aj mne, že mi diktovali gagy, ktoré väčšinou prináša samotný herec. Títo režiséri dokonca mali k týmto gagom pripravené osnovy, ako ich mám predviesť.

Potom sú režiséri, ktorí prídu na skúšku a snažia sa rovnocenne s hercom dostávať do života jednotlivé postavy. Samozrejme, musia vedieť, kam tú hru chcú dotiahnuť, čo chcú daným predstavením zdôrazniť, ale táto interakcia, spolupráca medzi hercom a režisérom, je živá.

Touto cestou som sa snažila ísť aj ja. Je tiež pravda, že som si spomínala na to, čo som sa naučila od svojho muža, ktorý ma trošku naviedol na teoretické divadelné princípy. Musím však povedať, že táto práca mi aj šla aj nešla. Rôzne ma to bavilo, ale rozhodne to nebolo jednoduché. V hre som si navyše nechala malú rolu, čo bol kameň úrazu. Celkový výsledok som potom nemohla sledovať ako divák, lebo som bola na javisku v tesnej blízkosti so svojimi hereckými partnermi.

Životný partner režisér Stanislav Remunda jej dvoril veľmi dlho.

Vaša dcéra Theodora, ktorú sme už spomenuli, je dokumentaristka, a Sabina zas herečka. Ako je to s vnúčatami? Pôjdu vo vašich šľapajach?

Mám jednu vnučku, ktorá by chcela byť herečka, ale my sa budeme skôr snažiť, aby sa venovala výtvarným veciam, na ktoré má talent. V každom prípade, čas ukáže, nebudeme ju presviedčať, ostáva to na nej. Theodorka, dokumentaristka, má zas troch synov. Prostredný hrá na violončele a všetci v rodine dúfame, že by sa tomu mohol venovať aj v budúcnosti.

Najstarší je veľmi ovplyvnený svojou mamičkou a už odchádza z domu s kamerou a má rôzne komediálne zámery. Točí, dáva svoje výtvory spolu s kamarátom na You­Tube, takže ten bude asi filmárom. Ale spôsob, akým dnešní mladí ľudia fungujú, je pre mňa trošku ťažšie pochopiteľný.

Moju dcéru Sabinku pohltil Instagram, je z neho úplne nadšená. Nechcem jej hovoriť do výchovy, ale keď u nej aj u vnúčat vidím mobil, tak by som ho najradšej zobrala do vlaku a vyhodila von oknom (smiech). Je to požierač času.

Čo sa týka technických záležitostí, tak ste naozaj zručná. Pokiaľ viem, tak používate výlučne kalendár v telefóne, máte e­-mai­l, dokonca iPhone.

Našťastie som začala už pred rokmi, keď boli prvé počítače. Už vtedy ma to priťahovalo. Ja som totiž taký „montér Václav“ (smiech). Vždy som sa motala okolo technických vecí, išla mi v škole aj matematika. Ale teraz som svoje prístroje podriadila výlučne svojim potrebám. Obmedzujem ich iba na písanie, prípadne komunikovanie.

Momentálne som vo fáze vymazávania e-mailov. Mám ich asi 4 000 neprečítaných (smiech). Musím si tú svoju schránku vyčistiť, lebo som si kúpila nový mobil. Keďže mám mail aj v telefóne, nemôžem si doň stiahnuť aj všetok zbytočný odpad. Preto teraz aktuálne robím čističa prístrojov (smiech).

S manželom a dcérami ste pred rokmi mali zájazdové divadlo a často ste hrávali aj na Slovensku. Kedy na Slovensko zavítate najbližšie?

To je pravda, jazdili sme naozaj pravidelne a hrávali dokonca aj v rôznych dedinkách. Vždy to bolo úžasné a publikum bolo fantastické. Neviem, či k tomu prispelo aj to, že nám chceli diváci vyjadriť aj iné sympatie než len samotný dojem z hry, ale Slováci nás prijímali naozaj veľmi vrúcne.

Z času na čas na Slovensko ešte jazdím s divadlom Kalich a raz sme aj hosťovali v SND s predstavením Audience u královny. Rada by som sem zavítala častejšie. Jediný problém je, že v Česku hrám vo veľmi veľa predstaveniach a kalendár mám už dopredu plný. Ale dúfam, že sa sem čoskoro dostanem, budem sa na to tešiť.

S nadšením a napätím som sledovala, ako u vás dopadli prezidentské voľby. Veľmi som sympatizovala a držala palce pani Zuzane Čaputovej. Samozrejme, nemala som možnosť vidieť všetky jej televízne debaty a vystúpenia, ale jej prejav mi je veľmi sympatický. Keďže ľudí posudzujem intuitívne, už pri jej prvých vystúpeniach som si hovorila, že Slováci by mohli byť naozaj šťastní, keby vo voľbách zvíťazila, bolo by to naozaj dobré. Preto chcem aj touto cestou pani Čaputovej srdečne zablahoželať k víťazstvu.

Iva Janžurová: Myslím si, že slušní ľudia sa väčšinou vťahujú sami do seba, takže dávajú cestu aktívnym votrelcom

Výber pre vás