Zatiaľ čo väčšina umelcov sa o svoju kariéru úporne snaží, dráha speváka Karola Duchoňa mala takmer raketový štart. Už od útleho veku sa chcel venovať hudbe. Napriek tomu, že otec bol proti, on šiel za svojím snom. A urobil dobre.

Už od svojich začiatkov sa mu akoby šťastena lepila na päty a keďže bol obrovský talent a pekný muž, v umeleckej brandži neostal bez povšimnutia. Navyše bol vtipný, priateľský, mal rád spoločnosť a zábavu. Hoci žil krátko, bolo to o to intenzívnejšie. Nič totiž nechcel premeškať.

V roku 1968 ho do sveta šoubiznisu celkom neplánovane stiahol kamarát a kolega Robo Kazík. Netrvalo dlho a s ďalšími spoluprácami sa roztrhlo vrece. Duchoň spieval s Evou Mázikovou v skupine Braňa Hronca, s orchestrom Vlada Valoviča, Pavla Zajáčka i Juraja Velčovského.

Napriek tomu, že vôbec nepoznal noty a nemal žiadne hudobné vzdelanie, všetci kamaráti sa aj po rokoch zhodujú, že Duchoň bol geniálny spevák. Oprávnené obavy z neho mal Karel Gott. Duchoň ho, podľa slov Arnolda Kajnoviča, gitaristu skupiny Karola Konárika, svojím hlasovým fondom veľmi prevyšoval.

Na festivale Bystrické zvony Karel Gott so zatajeným dychom sledoval Duchoňovo vystúpenie a hneď potom mu údajne povedal: „Keby som ja mal to, čo tebe nadelil Boh, bol by som šťastný. Ja som to musel všetko vydrieť.“

Jeho prirodzeného talentu sa obával aj božský Karel Gott.

Bolo jasné, že takýto talent čoskoro presiahne hranice Československa. V Nemecku ho volali slovenský Tom Jones. V sedemdesiatych rokoch koncertoval tiež v Japonsku, vo Francúzsku, v Poľsku, Maďarsku, vo Švajčiarsku, na Kube či v Somálsku.

Keď sa neskôr Gotta pýtal, prečo ho podľa vzoru mnohých iných spevákov nepozve do svojho televízneho programu, spevák ho prekvapil úprimnou odpoveďou: „Pretože keby si to rozbalil, všetci by zistili, že si lepší ako ja.“

Stalo sa nepísaným pravidlom, že božský Kája na jednom pódiu s Duchoňom nevystupoval. Z diaľky jeho kariéru pozoroval a v tichosti obdivoval jeho prirodzený talent.

Expresná kariéra si však postupne začala vyberať svoju daň. Okolo Duchoňa sa vždy točilo veľké množstvo žien. V širokej spoločnosti nikdy nepohrdol pohárikom. V detstve však prekonal infekčnú žltačku a alkohol bol pre neho nebezpečný. Napriek tomu si nedal povedať.

Mal síce obdobia, že sa pitiu vyhýbal, no pridlho triezvy nevydržal. Keďže mal sklony k priberaniu, v Nemecku si zadovážil tabletky na chudnutie. Aj tie však zapíjal alkoholom.

Začiatkom 80. rokov bol síce na vrchole popularity, lenže na scénu sa postupne dostávali mladší speváci. O slovo sa prihlásili Peter Nagy i Miro Žbirka. Duchoňa čoraz viac trápili obavy z budúcnosti a tiež narastajúce dlžoby. Jeho hity o ženách a láske síce stále zneli v éteri, spevák však nevedel, čo ďalej s kariérou.

Holdoval cigaretám a alkoholu.

Keď sa na jar roku 1985 druhýkrát oženil, cirhóza pečene mu už ukrutne ničila život. Jeho najbližší spomínajú na to, ako si Karol blízkosť smrti vôbec nepripúšťal a hoci mal zakázané piť, aj tak s tým neprestal.

Choroba sa pritom stále zhoršovala, až ho v septembri toho istého roku pripútala na nemocničné lôžko. Duchoň bol hospitalizovaný dva mesiace a deň po svojich meninách 5. novembra 1985 zomrel vo veku 35 rokov.

Aj s odstupom času si na neho spomínajú milovníci jeho piesní a dobrí kamaráti. Niektorí sa dokonca zamýšľajú nad tým, aký by bol dnes, keby ho v takom mladom veku nezastihla smrť.

Spolužiačka a kamarátka Eva Máziková na to má jednoznačný názor: „Určite by bol bohatý. Mal by ponuky z reklamných agentúr. O taký hlas by sa všetci bili.“

Spevák, ktorého hity si Slováci pospevujú dodnes, sa narodil a časť detstva prežil v Galante, v meste na juhozápade Slovenska. Dodnes tu stojí jeho rodný dom alebo lepšie povedané, malý bytový komplex, v ktorom bývali štyri rodiny.

Dnes v rodnom dome Karola Duchoňa sídli základná umelecká škola. Oproti, pri hlavnom cestnom ťahu zase stojí busta umelca, ktorého meno malo cveng nielen doma, ale aj v zahraničí. Jej osadenie inicioval Duchoňov priateľ, Galanťan Peter Fahn.

Nápadu sa chopil Dom Matice slovenskej, dnes je busta v správe mesta. Po nedávnom sviatku – Pamiatke zosnulých – je toto miesto obsypané vencami, kytičkami a sviečkami. Rodáci na umelca neustále spomínajú aj týmto spôsobom.

Druhú manželku Alenu si zobral po krátkej známosti. Spoločný život im však prekazila smrť.

Meno Karola Duchoňa sa dnes v tomto okresnom meste skloňuje opäť. Galanta, podobne ako iné mestá v okolí Bratislavy, zaznamenáva rozmach bytovej výstavby. Nečudo, že v meste preto už vopred pomenúvajú ulice, neraz ide len o rozostavané štvrte či zelené plochy.

„Je to veľmi pekná príležitosť na to, aby sme si spomenuli na osobnosti, ktoré sa narodili alebo pôsobili v našom meste,“ hovorí predseda komisie kultúry pri mestskom zastupiteľstve Peter Kolek.

Meno Karola Duchoňa ponesie štvrť v okolí miestnej nemocnice, developeri tu postupne postavia bytové domy.

Pri našom stretnutí Peter Kolek s úsmevom spomína, že Karol Duchoň navštevoval miestnu materskú školu spolu s jeho mamou a školské lavice zase dral so známou speváčkou Evou Mázikovou. V meste klíči aj myšlienka zriadiť pamätnú izbu Karola Duchoňa v neogotickom kaštieli.

Podobný projekt tu realizovali aj v súvislosti s inou slávnou osobnosťou, ktorej meno sa spája s Galantou, ide o hudobného skladateľa Zoltána Kodályho.

Nadšenci sa v prípade Karola Duchoňa spoliehajú aj na jeho bývalú manželku Elenu.

„Dohodli by sme sa s ňou, aby nám, napríklad, požičala osobné predmety, rôzne ocenenia a lýry. S pani Elenou máme totiž veľmi dobrý vzťah. Pamätná izba je zatiaľ iba v štádiu plánov, o všetkom rozhodne nové mestské zastupiteľstvo.

Mám však ešte jeden nápad, zriadiť v parku neogotického kaštieľa niečo ako malú externú sieň slávy našich slávnych rodákov či ľudí, ktorí prežili časť svojho života v Galante. Napríklad Michal Dočolomanský má na budove denného centra v časti Nebojsa osadenú pamätnú tabuľu. Ako pedagóg tam pôsobil jeho otec v čase, keď bol zosnulý umelec dieťaťom,“ dodáva Peter Kolek.

„Keby si to rozbalil, všetci by zistili, že si lepší ako ja,“ vysvetlil Gott Duchoňovi, prečo spolu nespievajú

Výber pre vás