Z neba vzlietli hviezdy
a mesiac sa k nám díval,
mne sa zdalo, že sa pousmial.
A ty vravel si mi vtedy
o cestách svetla nekonečnom,
o láske vravieť si sa bál.
A ja som vnímala len,
to zvláštne teplo noci,
čo tmavla kdesi celkom blízko nás.
A keď si potom zmĺkol,
ja stále na to pamätám sa,
zmĺkol si, no zaznel mi tvoj hlas.
Ach, láska, všetko, čo mám, je tvoje,
krásne je mať rád, mať rád, mať rád,
ach, láska, všetko, čo mám je tvoje,
krásne je mať rád, mať naozaj rád.
Už hviezdy poznám všetky,
veď priniesli mi teba,
tvoju nehu, ktorú navždy v sebe mám.
Aj keď čas chce všedným zdať sa,
ja cítim, nikdy nevybledne okamih,
keď láska prišla k nám.
A z neba vzlietli hviezdy,
keď mesiac sa k nám díval,
dnes isto viem, že sa pousmial.
Na tisícročnej púti
už veľmi veľakrát
počul to vyznanie, čo si mi zašepkal.
Ach, láska, všetko, čo mám, je tvoje,
krásne je mať rád, mať rád, mať rád,
ach, láska, všetko, čo mám je tvoje,
krásne je mať rád, mať naozaj rád.
Ach, láska, všetko, čo mám je tvoje,
krásne je mať rád, mať naozaj rád,
ach, láska, všetko, čo mám je tvoje,
krásne je mať rád, mať naozaj rád.
|
Marcela Laiferová:
Marcela Laiferová:
Jana Kocianová:
